Vtedy na Severe
Literárny príbeh skúmajúci sociálno-spoločenské problémy pohraničia v roku 1920. Chudoba, vojnová trauma či to, čo znamenalo byť ženou vo svete, kde si nemohla slobodne voliť svoj osud.
Táto poviedka bola napísaná pre literárnu súťaž Píšeš? Píšem! a po jej uzavretí ju zverejňujem aj tu ako súčasť svojho autorského portfólia.
Kapitola 1.
Vietor sa mu zarezával pod kabát. Január roku 1920 bol na Orave krutý. Ľudia však vyšli na okná, gánky či do snehom zaviatej ulice. Sledovali trasúcu postavu na voze. Pohľadom ho odsúdili už z diaľky. Sneh im dopadal na čierne goralské čapice, muži mlkvo stáli.
Kto vie, koľko je tu mojich budúcich nepriateľov, povedal si nový kapitán pohraničnej stráže.
Pohľadom sa stretol so zamračeným deduškom opierajúcim sa o drevenú bakuľu.
Synu, odkiaľže idete? Otázka prehlušila ticho panujúce v dedine. Voz spomalil.
Z Prešporka, dedko.
Bol som prevelený sem, dať to tu do laty, oznámil starcovi aj celej dedine.
Kone zaerždali.
Ulicu zaplavila vrava. Mladí či starí sa nechápavo pozerali na seba a vymieňali si názory.
Prešporák prišiel robiť poriadky na dedinu, utrúsil niekto.
Voz s kapitánom to však nezaujímalo, kone ťahali ďalej smerom k pohraničnej strážnici za dedinou. V dave mu však neunikli jej oči. Dievča ukryté pod šatkou neuhla jeho pohľadu.
Pooozor! zahlásil čatár, keď do strážnice vstúpil nový pán hranice.
Muži sa nedobrovoľne vzdávali rozohratých kartových hier a dali sa do pozoru.
Ako nevítaný hosť do miestnosti vstúpil aj vietor spolu s kapitánom.
Podlaha zaprašťala pod jeho krokmi. Kapitán pristúpil ku kozubu a disciplinovane sa otočil k pózujúcej čate.
Pohov! zavelil kapitán.
A ten tu, čo? Škola je dole v dedine, posmešne sa na kapitánovu adresu vyjadril jeden z mužov. Miestnosť zaplnil smiech.
Skončili ste? prerušil ich pokojným hlasom.
Som novým kapitánom, obzrel sa po miestnosti.
Toto je posádka? pokrútil hlavou.
Neoholení, hráte karty v službe... Kapitán sa nadýchol, akoby si chcel potvrdiť svoje tušenie.
A konzumujete alkohol?
Kapitán len neveriacky opäť pokrútil hlavou pri pohľade na stav posádky pohraničnej stráže.
Zajtra ráno chcem vidieť vojakov, postavil sa do stredu miestnosti.
Pripravených strážiť túto hranicu, rozhliadol sa, aby sa ubezpečil, že si jeho slová našli pochopenie.
Jasné? zvýšil hlas.
Áno, pán kapitán, zborovo mu odpovedali.
V rohu jeho izby tikali hodiny. Preňho to bol však cvak nabíjacieho pásu guľometu. Sedel nad zápisníkom Mikiho Štrbu. Opieral si hlavu o ruky zničené vojnou. Hlava mu išla vybuchnúť. Na stole videl otvorenú fľašu poľskej slivovice.
Nie, nemôžem, zavrčal kapitán.
Uniforma sa mu ako kúsok jeho kože váľala na zemi. Sedel na stoličke len v spodnom prádle. Šľachovité telo mal pokryté množstvom jaziev.
Vstal. Podlaha vŕzgala. Prešiel k oknu. Vonku bola biela tma. Víchrica narážala do zrubu, steny zapraskali. Anton priložil čelo na ľadové sklo. Isonzo, pošepkal. Všetci ste tam ostali. Len ja som tu. Prečo som tu?
Ešte nie, povedal do tmy. Zavrel oči. Akoby sa mu v tme pred ním otvorili iné oči. Pohladila ho po vlasoch. Cítil to tak živo, až ním trhlo. Spi, vojak, zašepkala mu v hlave. Vojna sa nikdy neskončí.
Kapitola 2.
Pán richtár, potrebujem viac mužov...
Roboty v dedine je málo, utešil kapitána po krátkom rozmýšľaní richtár.
Niekto by sa mohol potešiť tomuto žoldu, dopovedal s iróniou v hlase.
Za ten necelý mesiac..., pozrel na kapitána.
Dali ste ich do laty, uznal richtár.
Ďakujem, na tejto hranici bude platiť zákon a poriadok, stroho odpovedal kapitán.
Pod richtárom zavrzgala stolička. Nešikovne sa postavil a prešiel k oknu.
Viete, len pašeráctvo stále pokračuje, sledoval krajinu prikrytú bielobou za oknom.
Preto veža na Ošuste..., ukázal smerom na kopec.
Richtár jeho poznámke nevenoval pozornosť.
Váš zápal ma teší, otočil sa k nemu po chvíli. Pristúpil k stolu.
Koľko máte rokov?
Dvadsaťšesť, kapitán pozrel na zem.
Hanbíte sa za svoj mladý vek? vyzval ho richtár.
Miestnosť zaplavilo ticho.
Pôjdem už, náhle sa postavil.
V očiach mu richtár videl bolesť.
Ďakujem za hlásenie, pán kapitán, oprel sa rukou o stôl.
Páne, kapitán zasalutoval. Dočkal sa len lenivého kývnutia.
Opravte si obraz prezidenta, je nakrivo, zastavil sa na prahu.
Chotár po piatich dňoch ožiarili slnečné lúče. Dedinou sa ozývali veselé pozdravy, rozpravy, nadávky a praskanie snehu pod jeho čižmami.
Pane? ozvalo sa za ním.
Nevšímal si volanie. Kroky sa približovali.
Otočil sa, akoby ho prepadol nepriateľ.
Slečna? Videl mladú ženu, ako v ruke nesie prikrytý košík.
Ste to vy! vyhŕkla.
Vraj ste novým kapitánom financov u nás.
Zapýril sa.
Á-áno, zakoktal.
Žena mu venovala opäť svoj úsmev.
Pomôžem vám? ponúkol sa po chvíli ticha.
Netre..., zaseklo sa jej slovo v hrdle.
Podala mu košík, bez toho aby jej zmizol úsmev.
Ten je poriadne ťažký, zasmial sa kapitán.
Neubudlo zo mňa, poznamela žena.
Zatiaľ.
Nešikovne jej ponúkol rameno. Neodmietla.
Život tu je náročnejší, ako ste si zvykli? spýtala sa po chvíli.
Mám to tu rád, nepozrel jej však do očí.
Je tu pokoj, všímal si lesy a kopce.
Áno, to je, nadšene potvrdila.
Nikdy ste nepremýšľali, že pôjdete preč do sveta? spýtal sa jej, no prinútil sa pozrieť jej do očí.
Žena mykla plecami.
Kde by mi bolo tak dobre ako tu?
Som žena, kto by sa len zaujímal o to, pozrela sa mu do očí.
Čo chcem?
Kapitola 3.
Sledoval okolo seba bielu temnotu. Jeho horúci dych sa miešal s panujúcim mrazom. Vôkol neho len ticho. Kráčal pomaly, aby sa neprezradil. Pozrel na hodinky na ľavej ruke.
Polnoc, zašepkal.
Poľovali na bájneho pašeráka. Na nebi sa vedľa mesiaca neobjavil žiaden záblesk zo signálnej pištole.
Odhadol, že je len pár kilometrov od poľských hraníc.
Povzdychol si. Nechcel si pripustiť ďalšie zlyhanie pred svojimi mužmi.
Opatrne pokračoval ďalej lesom.
Počul praskanie snehu. Kapitán spozornel. Ticho, ktoré nasledovalo, bolo nákazlivé.
Pozrel dole do priesmyku pod ním. Už chcel pomaly zostúpiť, v tom opäť zapraskal sneh.
Pozoroval priesmyk.
Kroky, uvedomil si.
Opatrne z puzdra vytiahol pištoľ. Vzal si ju do pravej ruky. Sledoval miesto, odkiaľ sa šíri zvuk.
Prikrčil sa k stromu. Kroky sa stupňovali a blížili k nemu. Nedýchal.
Je pár metrov odo mňa, pomyslel si.
Odistil zbraň. Vyskočil z krytu.
Postava pred ním doslova podskočila. V rukách držala vrece.
Stoj! Ozvalo sa priesmykom.
Čo máš v tom vreci? Vyzval ho.
Sprav dva kroky ku mne, rozkázal tajomnej postave.
Postava nehybne stála.
Bude to?! zakričal opäť.
Nemohol nahmatať ľavou rukou signálnu pištoľ, keď v tom pocítil tvrdý náraz o zem.
Pištoľ pristála len pár metrov od neho.
Pašerák sledoval ako financ bojuje v snehu. Utekal ďalej.
Po chvíli dokázal nájsť pištoľ a začal utekať za pašerákom.
Stoj! vystrelil do vzduchu.
Pašerák si to nevšímal.
Namieril na unikajúcu postavu pašeráka.
Trepot krídel krkavcov sa ozval lesom po výstrele.
Zahrešil pre seba.
Videl ako ranená postava spadla do snehu na čistinke pod zrázom, na ktorom stál.
Vzal si vojenskú píšťalku do úst, v tom sa však prepadol do tmy.
Pískanie sa ozývalo v jeho ušiach.
Hľadel na tmavomodré nebo, mesiac a hviezdy.
Márne hľadal sily na postavenie sa. Ruky ho však zradili. Od bolesti zakričal. Sneh ho pomaly prikrýval.
Nad ním sa sklonila osoba, potom druhá a tretia.
Spoznával ich. Vyzerali ako jeho bratia z vojny. Hľadeli na jeho ležiace telo.
Kapitola 4.
Kapitán? Ste hore? Čatár stál pred dverami.
Kapitán? zopakoval.
Čo sa deje, čatár? spýtal sa ležiaci kapitán.
Je tu nejaká slečna, pozrel do chodby.
Vraj vás pozná, poznamenal.
Pustite ju, bolesť zarezonovala v kapitánovom hlase.
Kapitán, pozdravila ho. Prisadla si vedľa jeho postele.
Trpko sa usmial. Snažil sa oprieť o rám postele.
V rukách držala ten istý košík ako pri ich stretnutí.
Niečo som vám doniesla, pomaly rozbaľovala upečený koláč.
Počula som, čo sa vám stalo, starostlivo naňho pozrela.
Ďakujem, to ste nemuseli, pozrel na fašiangový koláč.
Slnko jej zafarbilo vlasy do zlatistej farby.
Ako sa cítite?
Mám len vyvrtnutý členok, pohol s nohou.
Mali ste šťastie, tunajšie lesy nezvyknú odpúšťať, povedala s chladom v hlase.
Vietor zabubnoval na okno izby.
Snáď sa vyliečite do fašiangov, pocítil nádej v jej hlase.
Chystáte sa na slávnosť dole do dediny?
Muži by to určite privítali, zamyslel sa.
Zabudnete aspoň na službu, podporila ho.
Položila mu koláč na stolík vedľa postele.
Vraj ste v noci chytali toho pašeráka.
Kapitánovi zbledla tvár.
Áno.
Vystrelil som po ňom, no v tej tme som spadol zo zrázu, myšlienkami sa vrátil do tmy v lese.
Mal som šťastie, že ma našli muži, inak by som asi zamrzol, pozrel na ňu.
A čo ten pašerák?
Muži ho nestihli chytiť, zovrel päsť.
Ako sa máte vy?
Ženina tvár vybledla.
Čo sa deje? položil ruku na stolík.
Pozrela sa mu do očí.
Amerika, povedala.
Chce odísť do Ameriky.
Aha, v hlase sa ozvalo prekvapenie.
Neznáša to tu, chce silou-mocou odísť, obzrela sa von oknom.
V očiach sa jej objavili prvé slzy.
Pretrela si slzy na tvári.
Čo môžem pre vás spraviť?
Izbou sa šírilo ticho.
Mám sa s ním porozprávať? navrhol.
Žena sa mu pozrela do očí.
To, to by ste pre mňa spravili?
Bola pomaly na odchode.
No predsa len by som sa vás rada spýtala, či ste niekedy uvažovali aj nad rodinou.
Spomenul si na mŕtvych mužov na fronte.
Prepáčte, nemala som, rýchlo si uviazala šatku na hlave.
Počkajte..., zachrapčal.
Áno, no nikdy nebola príležitosť.
Kapitola 5.
V krčme sa vzduchom niesol cigaretový dym, alkohol a ponurá nálada. Krčmár si hundral popod nos. Predstieral, že utiera drevený bar. Neveriacimi očami sledoval, ako muž v kabáte pristúpil k nemu. Na kabáte sa mu vynímal zelený odznak pohraničiarov.
To dopadne, povedal si a pokračoval v utieraní.
Pri okne sedel v tichu muž v čiernom. Spoločnosť mu robila fľaša pálenky. Premýšľal, či si má ešte naliať.
Muž sa mu pozrel do tváre.
A vy ste kto?
Pomôžem vám? spýtal sa.
Môžem si prisadnúť? navrhol kapitán.
Muž si overil, že v krčme nik okrem nich nie je.
Tak sadajte.
Povzdychol si.
Naznačil krčmarovi potrebu ďalšieho pohárika.
Vy ste ten nový kapitán, že? spýtal sa muž, nalievajúc pálenku.
Kapitán prikývol, v ruke mal pohár.
Krčmou sa ozval zvuk štrngnutia.
Dobrá, no ostrá, pochválil ju kapitán s kyslým výrazom na tvári.
Vraj pomáhate mojím mužom so stavbou veže na Ošuste, spustil kapitán.
Je tomu tak, položil pomaly pohár.
Bola by škoda prísť o takého muža, povedal kapitán.
Muž sa cynicky zasmial.
Lampa im osvetľovala tváre.
Ja sa ale nikam nechystám, zaklamal.
Naozaj?
V krčme bolo počuť len utieranie baru.
Bojovali ste vo vojne? spýtal sa ho kapitán.
Povedzte, priklonil sa k nemu muž.
Čo vy viete o vojne? spýtal sa muž so zlosťou v hlase.
Horskí strelci, Isonzo.
Muž si vyhrnul rukáv.
Kapitán si kútikom oka prešiel po vytetovanom nápise.
Isonzo - 1917.
Kapitán zmeravel.
Muž začal nalievať ďalšie kolo. Ruka sa mu pri tom klepala ako divá.
Tu máš, podal mu naliaty pohár.
Áno, chcem odísť, potvrdil muž.
Kapitán sa prekonal a vypil ďalší pohárik.
Prečo chcem teda odísť..., načal muž.
Krčmár sa tváril, že ich nepočúva a pokračoval v hundraní si popod nos.
O svojho mladšieho brata som prišiel v Taliansku, priznal sa muž.
Jeho telo hnilo na ostnatom drôte niekoľko dní.
Do očí sa mu tisli slzy.
Potom jeho telo zmizlo v dyme výbuchu delostreleckého granátu.
Zovrel päsť.
Muž sa pozrel von z okna do noci panujúcej za ním.
Prišiel som tiež o bratov.
Kapitán poprosil o ďalšie kolo.
Matke som to nikdy nepovedal, no len čo prešiel polrok od môjho návratu, zomrela na choleru.
Hnev vystriedal smútok.
Ostala mi len ona, ukázal fotku snúbenice.
Kapitán ju hneď spoznal.
Potrebujem nový začiatok, s ňou, pozrel na fotku.
Je to jediný človek, na ktorom mi záleží, jemne prešiel po jej tvári.
Chápem ťa, no ak ju tak miluješ ..., kapitán hľadal správne slová.
Mal by si jej dať šancu rozhodnúť sa.
Muž sa poškrabal po čiernych vlasoch.
Pridaj sa ku mne, do stráže.
To nepôjde, precedil muž.
Kapitola 6.
Tak predsa len ste prišli, počul známy ženský hlas.
Zvuk huslí sa miešal s jej slovami.
Slečna, pozdravil ju.
Áno, rana sa už zahojila.
To som rada, podišla k nemu.
Muzikanti pristúpili k nim spolu s Turoňom.
Nebojíte sa, kapitán? podpichla ho žena.
Turoň sa divoko natriasal do rytmu piesne.
Kapitán sa zasmial a posunul príšeru ďalej k svojim mužom.
A muža svojho, prehltol. Máte kde?
Má prácu...,
Chcete mi to tu ukázať? navrhol kapitán.
Žena sa rozhliadla navôkol.
S potešením.
Cítil jej dotyk na svojom ramene a srdce mu búšilo.
Zlý nápad, ty to vieš, ozývalo sa mu v hlave.
Dvojica neunikla pohľadom ostatných obyvateľov.
Čože by vymenila toho svojho za financa? Nemá to dievča rozum …, zachytil niekde z davu.
Zastali pri mostíku nad Kliniankou.
Prečo tu chceš ostať? spýtal sa jej kapitán.
Dievča zmeravelo.
Nemôže každý odísť, to tu potom nikto neostane.
A ty? Prečo si sa vrátil a neostal vo svete?
Povzdychol si.
Chcel som sa usadiť...,
A? Čo sa stalo?
Sedeli vedľa seba na drevenej lavici v krčme.
Chytila ho za ruku.
Čo sa deje?
Myslíš, že som si vybrala... zle?
Nie, povedz nie, ozvalo sa mu vo svedomí.
Zvuk dverí ho prerušil.
Z dverí na nich civel on.
Ostala mi len ona, spomenul si na jeho slová.
Takže takto to je …, povedal do utíchajúcej krčmy.
Žena rýchlo vstala a utekala za ním.
Pane, čo tá mladá? vyzvedal čatár.
Čo by malo byť? Má snúbenca..., buchol kapitán pohárom po stole.
Nemali by ste toľko piť, pane.
Kapitán na čatára len mávol rukou.
Je s ním šťastná! odpovedal čatárovi na otázku.
Ale, zavrite tie dvere, ťahá tu na mňa, zreval kapitán.
Preboha, krčmárovi spadla fľaša z ruky.
Kapitán rázom vytriezvel pri pohľade na otvorené dvere.
Zakričal jej meno.
Prevrátil skoro lavicu.
Bola v jeho náruči. Plakala.
Pohladil ju po vlasoch.
Už je dobre, už je...
Cítil na svojich rukách, ako sa slzy miešajú s krvou.
Kde je? pokojne sa spýtal, no v jeho vnútri to vrelo.
On, on …
Zbil ma, dnes prepašoval posledný tovar, povedal, že ide za more bezo mňa alebo so mnou.
Pozrel na čatu.
Chlapi, do zbrane, musíme ho chytiť.
Počkaj, ozvalo sa spoza jeho chrbta.
Kapitola 7.
Vlčiak zúrivo ťahal za vôdzku. Bolesť kapitánovi rezonovala v kotníku.
S tou postrelenou nohou nemôže ísť rýchlo …
Chytíme ho, ubezpečoval sa.
Prišiel k osudnému zrazu, videl na vrchol Ošusta.
Odtiaľto to má len čoby kameňom dohodil do Poľska, poučoval psa na vôdzke.
Mesiac sa dotkol starého drevorubačského zrubu pod vrcholom. V zime vyzeral zanedbane. Pes však zastavil. Vyceril zuby na prvý pohľad prázdnu útulňu.
Kapitán vybral zbraň z puzdra.
Podlaha nepríjemne zavrzgala pod jeho čižmami.
Tmavou miestnosťou sa ozval psí brechot.
Kapitán pustil vlčiaka, ten sa nosom prilepil k zemi.
Videl chabo zariadenú izbu s jednoduchou posteľou. Nad ňou bola zavesená ikona Panny Márie hneď vedľa jej syna Ježiša Krista umučeného na kríži.
Kapitán zastal, aby si prezrel ikony.
Psa ste nemali so sebou brať, ozvalo sa z rohu miestnosti.
Vlčiak len vyceril zuby.
Hej! ukázal mu rukou, aby sa upokojil.
Nesmieš, sadni, dodal.
Porozprávame sa?
Ako vtedy v krčme?
Prečo nie … len pálenka nám chýba.
Stoličky zapukali.
Svoju zlosť si si mal vyliať na mne, nie na nej, položil na stôl svoju zbraň.
Prestala ma ľúbiť, bola jediný človek, ktorý...
Ktorého..., nevedel prísť na správne slová.
Viete, prečo si ma vybrala?
Kapitán pokrútil hlavou.
Lebo som bol jediný voľný chlap, ostatní pokapali vo vojne.
Povzdychol si.
Chcel som ju zobrať do Ameriky, jedného dňa by sme si postavili dom a žili si svoj život.
Chytil sa za hlavu.
Bol by to pekný sen, no ona …
Ona?
Chce zostať tu, kapitán vyhrkol ortieľ.
A navyše ma nemiluje, dodal pašerák.
Bolo mi to treba, kapitán?
Boli ti treba...?
Chodiť za hranicu a pašovať, len aby som zarobil na lístky za more.
Dávno poznáš odpoveď.
Čo so mnou spravíte? Mám toho na rováši viac.
To teda máš.
Mal by som sa zabiť?
Kapitán opäť len pokrútil hlavou. Vyzeral ako kat, počúvajúci poslednú spoveď, človeka, ktorého sa chystá popraviť.
Nezabijem ťa.
Prečo? udrel päsťou po stole.
Si môj brat, jeden z mála, ktorý prežil..., kapitán zaistil pištoľ.
Každý má právo na nový začiatok.
Bež, neohliadaj sa.
Pašerák pomaly vstal od stola.
Postaraj sa o ňu.
Mal cez rameno prevesenú tašku s tými málom vecami, čo si berie za more.
Vo dverách sa však otočil. Povedzte mi, kapitán, prečo vás sem skutočne prevelili?
Myslel som si, že toto bude pre mňa nový začiatok.